Jazyk C - štruktúra kódu
Učebné texty
Štruktúra jazyka c sa skladá z niekoľkých častí:
Príklad „Hello Word“ (Ahoj svet) [1]
1 #include <stdio.h>
2
3 int main() {
4
5 /* môj prvý program */
6 printf("Hello, World! \n");
7
8 return 0;
9 }
Príklad Hello Word
je najpoužívanejší príklad jednoduchého programu. Poďme si prejsť jednotlivé časti programu -
- Prvý riadok programu #include <stdio.h> je preprocesorový príkaz, ktorý povie kompilátoru C, aby pred vykonaním skutočnej kompilácie zahrnul súbor stdio.h.
- Ďalší riadok int main () je hlavnou funkciou ktorú obsahuje každý program. V main funkcií sa začína vykonávať program.
- Nasledujúci riadok /* */ bude kompilátorom ignorovaný pretože to nieje riadok kódu na vykonanie operácie ale slúži iba ako
poznámka
pre programátora alebo pre niekoho kto bude daný kód čítať. Takýto riadok sa nazýva komentár. - Ďalší riadok printf (...) je ďalšou funkciou dostupnou v jazyku C, ktorou funkciou je výpis textu:
Hello Word
na obrazovke. - Posledný riadok return 0; znamená že funkcia main() vráti hodnotu 0 po ukončení funkcie.
Štruktúra jazyka C
Príkazy preprocesora [2]
. . . . . .
Definíciu symbolických konštánt a makier
Príkaz na definíciu symbolických konštánt má tvar:
#define NAME konštantný_výraz
Kde NAME je názov symbolickej konštanty a konštantný_výraz je hodnota, ktorú symbolická konštanta nadobúda. Príklad symbolickej konštanty:
#define MAX 100
#define LINE 80
#define PI 3.14
#define NAME1 Pavel
#define NAME2 "Peter"
Prvé tri sú číselné symbolické konštanty. MAX nadobudne hodnotu 100, LINE hodnotu 80, PI 3,14. NAME1 je znaková konštanta s hodnotou Pavel (všade namiesto NAME1 sa dosadí Pavel), NAME2 je reťazec "Peter". Symbolické konštanty sa používajú napríklad na definovanie polí z konštantnou veľkostnou napr:
#define M 10
#define N 5
...
int a[M];
float b[N], c[M][N];
char d[M+1];
Definícia makra spočíva v pridaní jedného či viacerých parametrov k názvu symbolickej konštanty (symbolickú konštantu je možné pokladať za makro bez parametrov) a doplnení výrazu pre jeho výpočet napr:
#define KOCKA(a) (a*a*a)
#define VALEC(v,p) (PI*p*p*v)
#define GULA(r) (4*PI/3*r*r*r)
Uvedené makrá slúžia pre výpočet objemu príslušných geometrických telies. Identifikátory v hlavičke makra a, v, p, r predstavujú formálne parametre, ktoré sú pri vyvolaní makra textovo nahradené skutočnými. Počet formálnych a skutočných parametrov musí byť rovnaký. Poradie vykonávania jednotlivých operácií v rámci makra možno riadiť zátvorkami.
Vkladanie textu
Príkaz na vkladanie textu #include [meno súboru] spôsobí vloženie obsahu súboru "meno súboru" pred prekladom do zdrojového súboru, v ktorom sa vyššie uvedený príkaz nachádza. To umožňuje vkladanie tak systémových súborov (tzv. hlavičkových súborov, s príponou .h, napr. <stdio.h>), ako aj vlastných užívateľských súborov, čo predstavuje jednu z možností modulárnej výstavby programu.Príkaz na vloženie môže mať dva tvary (v prvom prípade je názov súboru uvedený v lomených zátvorkách, v druhom prípade v dvojitých úvodzovkách):
#include <file.h>
#include "path_file"
Prvý tvar sa používa pre vkladanie systémových súborov, ktoré sú uložené v príslušnom systémovom podadresári (INCLUDE).Všetky štandardné funkcie, konštanty a makrá v jazyku C sú deklasované v takýchto súboroch. Pri popise danej funkcie je vždy uvedená adresár v ktorom sa daná funkcia nachádza. Vloženie daného súboru umožňuje kompilátoru kontrolu správnosti volania štandardnej funkcie. Druhý tvar sa používa pre vkladanie užívateľských súborov, pričom sa prehľadáva aktuálny adresár, resp. adresár, uvedený v špecifikácii vkladaného súboru.
Podmienený preklad
Príkazy pre podmienený preklad majú tvar:
#if podmienka
#ifdef symb_konštanta
#ifndef symb_konštanta
#else
#endif
Umožňujú v závislosti na splnení daných podmienok zaradzovať, resp. vynechávať určité časti programu z prekladu. Tieto podmienky sa môžu vzťahovať napr. na ladenie programu, rôzne výpisy, prítomnosť hardware (napr. koprocesor), príp. programového vybavenia. Každý z príkazov #if, #ifdef, resp. #ifndef musí byť ukončený príkazom #endif.
