Komunikačné prostriedky a formy komunikácie

Obsah práce

1.	Úvod do komunikácie
2.	Komunikačné prostriedky a formy komunikácie
3.	Komunikácia v organizácii

Komunikačné prostriedky a formy komunikácie

Komunikácia patrí v manažmente k základným zručnostiam manažéra. Jej význam rastie s rozvojom trhovej ekonomiky. Je skoro všeobecným pravidlom, že ten manažér, ktorý správne komunikuje o pracovných a mimopracovných problémoch, je vnímaný a hodnotený svojím pracovným okolím, nadriadenými i podriadenými lepšie ako ten, ktorý má komunikačné problémy. Pritom výsledky práce môžu dosahovať obaja rovnaké, ba dokonca, výraznejšie lepšie výsledky v práci môže dosahovať práve ten druhý typ manažéra. Správna, profesionálna komunikácia však nie je len východiskom na vnímanie a hodnotenie ľudí v pracovnom procese. Je aj nástrojom na ich riadenie a vedenie, na získavanie ľudí pre ciele a úlohy, na ich motivovanie a stimuláciu k lepším výkonom a pozitívnym pracovným postojom a hodnotám. Čo tvorí podstatu profesionálnej, hlavne manažérskej komunikácie? Je to predovšetkým profesionálne zvládnutie základných a špecifických komunikačných prostriedkov a ich jednotlivých foriem, a komunikačných zručností, ktoré umožňujú adekvátny spôsob ich aplikácie v každej konkrétnej komunikačnej situácii, ktorá v komunikačnom procese nastane. Medzi základné komunikačné prostriedky patria:

• verbálna komunikácia a jej aktívne a pasívne formy,
• neverbálna komunikácia a jej zložky,
• počúvanie - načúvanie.

Z výskumov vyplynulo, že manažéri na všetkých úrovniach riadenia v podniku, bez ohľadu na obsah vykonávanej činnosti, až 70 % svojho pracovného času komunikujú minimálne v troch komunikačných úrovniach; vo vnútri podniku - s nadriadenými, podriadenými a s kolegami, a minimálne v dvoch komunikačných úrovniach mimo podniku - so zákazníkmi a obchodnými partnermi. Pri porovnaní miery používania jednotlivých komunikačných prostriedkov a ich jednotlivých foriem v ktoromkoľvek vytypovanom komunikačnom procese sa ukázali významné rozdiely nielen v miere ich používania. Postupný nárast písomnej formy verbálnej komunikácie a jej pasívnej formy - čítania, čo je spôsobené najmä používaním internetu a intranetu vo vnútropodnikovej komunikácii a mobilných telefónov, ktoré urýchľujú komunikačný proces prostredníctvom krátkych písomných odkazov - SMS. Súčasný trend vývoja štruktúry používania komunikačných prostriedkov a ich foriem v komunikačnom procese smeruje k posilneniu počúvania - načúvania a písomnej formy verbálnej komunikácie, a to nielen v profesionálnej, ale aj celkovej komunikácii manažéra. Svedčia o tom ekonomické výsledky a skúsenosti úspešných spoločností. [11.]

Verbálna komunikácia

Verbálna komunikácia je v užšom zmysle slova vymedzená ako nevyhnutná súčasť interpersonálnej komunikácie, ktorá prebieha medzi komunikátorom a komunikantom v konkrétnej komunikačnej situácii bez použitia médií. Predpokladá fyzickú a aktívnu účasť tak komunikátora, ako aj komunikanta a používanie rovnakého dorozumievacieho kódu -jazyka, reči. Preto sa v odbornej literatúre často označuje aj ako rečová alebo ústna komunikácia. Pre verbálnu komunikáciu za fyzickej prítomnosti komunikantov je charakteristické to, že komunikanti sa komplexne navzájom vnímajú a interakčne ovplyvňujú, priamo (bez sprostredkovateľa) sa dorozumievajú, čo znamená, že do procesu výmeny informácií medzi nich nevstupuje žiadny vonkajší modifikačný prvok. [12.]

Reč

Reč je hlavným nástrojom odovzdávania informácií, transferu myšlienok, ale tiež postojov, názorov, prianí, požiadaviek atď. Reč má svoju obsahovú (čo sa hovorí, vecný obsah) a neobsahovú stránku (ako sa hovorí, akým spôsobom, para lingvistické prvky reči). Môžeme povedať, že reč má svoj obsah a svoj zámer. Z tohto hľadiska má zmysluplná reč minimálne štyri funkcie:

• je výrazom našich myšlienok
• nadväzujeme ňou vzťahy
• prenášame informácie
• snažíme sa ovplyvniť, vyvolať zmeny postojov [13.]

Hlas

Z bežnej praxe vieme, že aj na základe hlasu počutého z telefónu si môžeme utvoriť úsudok o človeku. Hlas môže znieť príjemne, alebo nepríjemne. Zvukové stvárnenie prejavu poukazuje nielen na kultúrnu úroveň, ale aj na temperament, inteligenciu, charakter a momentálnu náladu hovoriaceho. Pomocou artikulácie a intonácie reči sa dajú vyjadriť desaťtisíce významov, vyjadrujúcich stupne radosti, pokoja, nadšenia či hnevu. Zvuková zložka reči je teda citlivým výrazovým prostriedkom. Je nositeľom vzťahu hovoriaceho k partnerovi, k predmetu rozhovoru, vyjadruje duševný stav hovoriaceho. Hlas ako komplexný akustický signál nie je vždy rovnaký – ovplyvňuje ho momentálny psychický stav hovoriaceho, jeho choroba, nezáujem o konverzáciu a tak ďalej. Ľudia sa snažia svoj hlas z rôznych dôvodov meniť tak, aby ho nebolo možné identifikovať. Nie je to možné, pretože v ľudskom hlase sú také prvky, na základe ktorých je možné identifikovať hovoriaceho aj v telefóne. Hlasitosť je intenzita hlasu. Dynamika hlasu vyjadruje dominanciu. Niektorí ľudia hovoria mimoriadne ticho, takmer šepkajú, iní majú hlasitosť v hraniciach normálu a ďalšia skupina hovorí mimoriadne hlasno – hlučno. Ten, kto hovorí príliš nahlas – „kričí“, vytvára dojem agresívneho jedinca. Sila hlasu odhaľuje aj vzťah hovoriaceho k obsahu reči, k situácii a adresátovi. Dôležité miesta v reči sa zdôrazňujú zvýšením hlasu, dôverné alebo tajné oznamy stíšením, znížením hlasu. (Hovorí sa, že ak chcete rozšíriť klebetu, stíšte hlas a oznámte ju pod rúškom tajomstva, určite ju adresát podá ďalej). Človek, ktorý chce dominovať nad partnerom a presvedčiť ho, získať, alebo nemá dostatok argumentov, obyčajne hovorí hlasnejšie. Tichší hlas spravidla signalizuje apatiu k informácii a situácii, jeho nositeľ sa vyznačuje pasivitou a nedôverou vo vlastné sily. Výška tónu reči prezrádza jeho nositeľa. Hlboký hlas je výrazom pokoja, rozvahy, prirodzenej autority. Naproti tomu piskľavý hlas, tzv. fistula, prezrádza trému. S výškou hlasu úzko súvisí jeho farba. Tá je vrodená a prvotne daná psychofyzickými dispozíciami, podobne ako farba očí. Problémom je chrapľavý hlas (dysfónia). Keď počujete v telefóne chrapľavý hlas, myslíte si, že na druhom konci je prepitý, prefajčený, vykričaný krikľúň, ale nie vždy to platí. Viete si predstaviť malú prváčku základnej školy s pohárom piva v jednej ruke a s cigaretou v druhej? Človek môže farbu svojho hlasu zmeniť len čiastočne. [14.]

Rýchlosť reči

Rýchlosťou reči vyjadrujeme okrem toku myšlienok tiež náš vnútorný pokoj alebo nervozitu. Podľa rýchlosti reči rozoznávame tri tempá:

1. rýchle tempo - zasypeme poslucháča informáciami, ale môžeme ho preťažiť natoľko, že nie je schopný ich spracovať ani prijať. Obyčajne tak hovoria ľudia intenzívne žijúci a aktívni. Pri rýchlom tempe sa strácajú niektoré hlásky, koncovky a text sa stáva miestami nezrozumiteľný (takzvaná „prekotná“ reč). U niektorých rečníkov sa objavuje brblavosť, ktorú vysvetlíme pri časti o správnej výslovnosti;
2. stredne rýchle
3. pomalé, takzvaný uspávači hadov. Z prednášky sme si toho veľa neodniesli, ale aspoň sme si pospali.

Ideálne je striedať tempo. Rýchlejšia reč je sprevádzaná emóciami (strach, prekvapenie a iné), naproti tomu pomalšia akademickou dôstojnosťou. O známych faktoch a o menej dôležitých údajoch hovorte rýchlejšie. Naproti tomu náročné témy, nové veci a súvislosti je nutné predniesť pomalým tempom. Hlas má byť uvoľnený a dostatočne zvučný, ale jeho hlasitosť nesmie byť neúmerná. A predovšetkým, vyhnime sa parazitickým slovám. Každý jazykový prejav, každý rečník má vlastné tempo, ktoré podmieňuje obsah, ale aj cieľ prejavu. Inak budeme prednášať referát na seminári, keď sa ponáhľame na hokej a inak na skúške, keď sa ponáhľa skúšajúci. Striedajte dlhšie vety s kratšími. Pokúste sa vynechať dlhé vety – napr. v nemeckom jazyku jedna veta zaberá tretinu stránky. To by mala vyjadrovať hlavná veta. [15.]

Rytmus a plynulosť reči

Plynulosť reči veľmi úzko súvisí a prelína sa s tempom reči. Reč je obyčajne prerušovaná rôznymi pomlčkami, pauzami. V plynulosti reči vynikne jej rytmus. Z hľadiska plynulosti reči hovoríme o neplynulej a plynulej reči. Úplne plynulá reč je v praxi len ilúziou. Neplynulá reč je bohatá na pomlčky (pauzy) a takzvané ékanie, hmkanie, koktanie a používanie rôznych parazitických slov napríklad ako, akosi, vlastne, podstatne, teda a tak ďalej. Na druhej strane sa pomlčky využívajú, aby ticho, rovnako ako nečakaný hluk, upútalo. Ticho rozpráva. Zvyšuje psychickú činnosť a môže nasledovať kvalitnejší výkon (lepšia štylizácia myšlienky). Ticho je vnímané ako nepríjemné a spôsobujúce emocionálnu rozrušenosť. Pauzy trvajú od niekoľkých milisekúnd po niekoľko minút. Najúčinnejšie sú v komunikácii pauzy 1 až 2-sekundové, pretože najviac ovplyvňujú poslucháča, tému rozhovoru, vzájomný vzťah medzi partnermi a vzťah k obsahu konverzácie. Odmlka je dlhá pauza, asi 4,5 sekundy. Ak je dlhšia, môže znamenať medzi partnermi nemý boj – kto skôr prehovorí, prehrá. Ešte sa tejto otázky dotkneme v dialógu. Podľa pomeru reči a ticha môžeme prejav rozdeliť:

1. málo ticha,
2. primeraný pomer,
3. reč je prerušovaná dlhými pauzami, až mlčaním.

Mlčanie je opakom hovorenia, reči. Je to tiež určitý spôsob komunikácie, ktorý nadobúda význam predovšetkým vo vzťahu k predchádzajúcej reči a gestám. [16.]

Poruchy reči

Najviditeľnejšie sú poruchy plynulosti reči. Patria sem: Zajakavosť (balbuties, koktavosť) pozorujeme na začiatku prvej alebo poslednej slabiky. Reč je nápadná častým opakovaním, predlžovaním slabík, slov, alebo častými prestávkami, ktoré narúšajú plynulosť reči. Častejšie sa vyskytuje u chlapcov, v rodine perfekcionistických rodičov, ktorí sú nespokojní so svojou ratolesťou a tlačia ju k maximálnym výkonom. Veľa závisí aj od temperamentu a dedičnosti. Ponechávame dostatok času na reč, dôležité je budovanie sebavedomia. Brblavosť je nápadná zrýchleným tempom reči. Prúd reči je trhavý, rýchly, nerytmický. Artikulácia sa stáva nezreteľnou a ťažko zrozumiteľná. Na rozdiel od zajakavosti veľmi pomáha zameranie pozornosti na vlastný rečový prejav, vtedy sa reč zlepšuje. Narušenie článkovania reči znamená chybné alebo nesprávne tvorenie hlások (dyslália). Najčastejšie sa vyskytuje chybná výslovnosť spoluhlások – sykaviek (sigmatizmus). Ostrá sykavka sa tvorí hrotom jazyka, dotýkajúceho sa až ostria rezákov. Viditeľné je to najmä vtedy, keď jedinec pri vyslovovaní „s, z, c“ vystrkuje jazyk medzi zuby. Nesprávna výslovnosť sa výrazne prejaví, ak rozprávame do mikrofónu. Pri nesprávnej výslovnosti „r“ (rotacizme – ľudovo ráčkovaní) je výslovnosť „r“ veľmi nápadná už na prvé počutie. Narušenie zvuku reči sa prejavuje fufnavosťou. Ide o zmenou rezonancie zvuku hlások pri artikulácii, ako by sme mali nádchu. Narušená komunikačná schopnosť sa prejavuje aj v čítaní (dyslexia), pravopise (dysortografia), písme (dysgrafia). [17.]

Monológ

Monológ v zásade znamená jednosmernú komunikáciu. Ide v ňom o sprostredkovanie informácií odosielateľom adresátovi, príjemcovi, pričom je potlačená alebo úplne absentuje spätná väzba. Monológ môže byť adresovaný jednotlivcovi, keď nadobúda základné charakteristiky interpersonálnej komunikácie. Alebo je monológ adresovaný skupine adresátov, keď nadobúda základné charakteristiky masovej množinovej komunikácie. Medzi základné formy monológu patrí prednáška, výklad, referát, prednes a ďalšie. Monológ sa v podnikovej a podnikateľskej praxi najčastejšie používa pri prezentácii problému, obhajobe stanoviska, poskytovaní všeobecne záväzných informácií a pri poskytovaní osobných informácií. Špecifickou formou monológu je vnútorný monológ, tzv. komunikácia sui generis. Je to redukovaná forma vnútornej (intrapersonálnej) komunikácie človeka so sebou samým, ktorá prebieha na základe artikulovaného jazyka pri používaní jazykových výrazových prostriedkov. Vnútorný monológ nemá vonkajšiu (interpersonálnu alebo množinovú) komunikačnú funkciu. Vnútorný (intrapersonálny) monológ je súčasťou regulačných psychických procesov, sebakritiky, sebahodnotenia, sebaobrazu. Umožňuje retroanalýzu a konfrontáciu jednotlivých komunikačných postupov a použitých komunikačných foriem, zručností a techník s cieľom ich následnej podpory alebo korekcie v zmysle dosiahnutia komunikačného cieľa. Zároveň vnútorný monológ tvorí významnú súčasť prípravy jednotlivca na komunikačný akt. Napríklad, príprava na výberový pohovor, príprava na prezentáciu výsledkov svojej práce, príprava na prezentáciu podniku, jeho produktov, služieb vyžaduje, aby si jednotlivec v rámci vnútorného monológu usporiadal svoje vystúpenie, do detailu premyslel svoje reakcie, vrátane sily, farby a melódie hlasu, voľby slovných spojení, formulácie otázok a podobne. [18.]

Dialóg

Dialóg je dvojsmerná komunikácia, v ktorej sa aktívne zúčastňuje odosielateľ a adresát komunikácie, pričom ich roly sa pružne menia. Pri dialógu medzi komunikantmi prebieha aktívna spätná väzba. Okrem verbálnych sa v rámci neho uplatňujú aj neverbálne komunikačné prostriedky, čo má vplyv na jeho priebeh, štruktúru a celkovú kohéziu. Dialóg môže prebiehať medzi dvoma ľuďmi - dyadický dialóg, ktorý má charakter klasického rozhovoru, alebo môže prebiehať v menšej skupine ľudí - skupinový dialóg. Špecifickou formou dyadického dialógu je interview. Komunikačný proces v rámci skupinového dialógu ovplyvňujú viaceré činitele. Môže to byť vnútorná štruktúra skupiny, miera jej súdržnosti, jej hodnotový systém, pozície jednotlivých ľudí v skupine, zloženie skupiny, napríklad inak prebieha skupinový dialóg v homogénnej skupine, ktorú tvoria iba ženy alebo mládež, ako v heterogénnej skupine, ktorú tvoria muži, ženy rôzneho veku, rôznych profesií, rôzneho zamerania. Významným faktorom je tiež, či sa ľudia navzájom poznajú, či existujú medzi nimi vzťahy závislosti, nadriadenosti a podriadenosti, alebo ide o náhodnú skupinu ľudí, ktorá spontánne vznikla. Pre skupinový dialóg platí pravidlo: adresnosť a obsah dialógu sú priamo závislé počtu účastníkov skupinového dialógu. Polemika je špecifický typ skupinového dialógu, ktorý sa od diskusie odlišuje tým, že do komunikačného procesu vstupujú len ľudia znalí problému, ktorých cieľom je riešiť problém. V pracovnom procese sa vyskytujú všetky uvedené formy verbálnej komunikácie. Môžu byť modifikované fyzickou prítomnosťou alebo neprítomnosťou komunikantov, ktorí sú zúčastnení v komunikačnom procese, čo vyžaduje pri odosielaní informácií použiť primerané komunikačné postupy a komunikačné prostriedky, napríklad telefón, fax, internet. [19.]

Písomná komunikácia

Písomná komunikácia, na rozdiel od hovorovej komunikácie, neprebieha v rovnakej komunikačnej situácii ani v rovnakom čase, ani na rovnakom mieste. To znamená, že na jednej strane komunikanti nemôžu vnímať priamu reakciu na komunikovanú informáciu, na strane druhej nevyžaduje takú rýchlu reakciu, a to ani od odosielateľa, ani od príjemcu informácie. Na formovanie písomného textu majú všetci zúčastnení komunikanti oveľa viac času, vzniká časová komunikačná rezerva.

Typy vnútropodnikovej písomnej komunikácie rozdeľujeme do troch základných skupín:

1. Vnútropodnikové dokumenty, ktoré slúžia buď na rýchly a spoľahlivý prenos informácií vo vnútri podniku. Jednotlivé vnútropodnikové dokumenty sa odlišujú rozsahom, štruktúrou, koncepčnou komplexnosťou a formou spracovania.
2. Kombinované dokumenty, ktoré slúžia na vnútropodnikovú komunikáciu, avšak môžu byť dostupné aj odbornej verejnosti, zákazníkom a klientom podniku. Ide napríklad o správy, analýzy, projekty, strategické zámery podniku.

Marketingové dokumenty alebo dokumenty určené verejnosti, obchodným partnerom, zákazníkom a klientom. Tie musia mať presnú logickú štruktúru, náležitú formálnu úpravu, obsahovať imidžotvomé prvky podniku, odrážať vnútropodnikovú kultúru, rešpektovať zaužívanú formu písomnej komunikácie s konkrétnymi adresátmi. Medzi najčastejšie používané marketingové dokumenty patrí obchodná korešpondencia. [6.]

Neverbálna komunikácia

Niektorí manažéri odmietajú uveriť, že najdôležitejším aspektom komunikácie nie je to, čo je povedané alebo napísané, ale že je to dojem, ktorý v nás vyvolal ten, s kým hovoríme. Neverbálna komunikácia vysiela viacej hodnoverných signálov ako hovorené slovo. Tieto signály môžu aj protirečiť tomu, čo komunikátor chcel oznámiť, hoci to vôbec nemal v úmysle. Preto je veľmi dôležité, aby manažér v komunikačnom procese vysielal jasné a presné neverbálne signály, to znamená, aby vedome reguloval a zapájal neverbálne zložky do komunikačného procesu, ktorý realizuje pri riadení a vedení ľudí v podniku tak, aby nespochybňoval komunikovaný obsah informácie u komunikantov. Neverbálna komunikácia obsahuje teda celý rad signálov, znakov a informácií, ktoré sa v odbornej literatúre nazývajú súhrnným termínom silent language. Ich hlavný význam spočíva v tom, že oznamujú adresátovi vzťahovú úroveň komunikačného aktu, spresňujú roly komunikantov v komunikačnom procese a v neposlednom rade oznamujú psychický stav účastníkov komunikačného procesu.

Mimika

Mimika je základným prostriedkom neverbálnej interpersonálnej komunikácie. V podstate znamená výraz tváre, mikropohyby svalov tváre, ako aj celkovú fyziognómiu tváre pri odovzdávaní a prijímaní informácií počas komunikačného aktu. V psychológii je mimika definovaná ako bezprostredný odraz vnútorných psychických stavov človeka na jeho tvári. Prostredníctvom nej každý človek vyjadruje (prezrádza) svoje najintímnejšie vnútro psychické stavy, postoje, názory, ako aj motívy komunikácie. Viacerí psychológovia, ktorí študovali mimiku ako súčasť komunikácie, uvádzajú, že mimikou možno vyjadriť viac ako 100 rozličných psychických stavov, ich odtieňov a gradácií. Prostredníctvom mimiky tak odosielateľ, ako aj príjemca informácie, vyjadruje svoje emócie, nálady, zámery a postoje k danej informácii. Zároveň prostredníctvom mimiky môže každý komunikant podľa potrieb modifikovať a modelovať komunikačnú atmosféru a modelovať aj obsah informácie sprostredkovaný prostriedkami verbálnej komunikácie. Z hľadiska komunikácie v manažmente má význam práve tento posledne uvedený atribút mimiky ako komunikačného prostriedku. Komunikačné zručný manažér v komunikačnom procese cieleným a adekvátnym používaním mimiky umocňuje jednotlivé prvky svojho štýlu riadenia, predurčuje psychologickú atmosféru komunikačného procesu na pracovisku i počas špecificky manažérskych činností, ako sú napríklad pracovné porady, diskusie, polemiky, resp. prezentácie pracovných problémov. Mimiku tvoria:

• výrazy úst (všetky typy úsmevov)
• výrazy očí (všetky typy pohľadov)
• výrazy a pohyby obočia a očných viečok
• výrazy a pohyby brady, lícnych svalov a čela.

Výraz tváre je väčšinou podmienený postavením úst (úsmev, pevné zovretie perí) a pohľadom, resp. kontaktom očí, ktorý môže byť priamy, vyhýbavý, roztržitý, neistý a pod. Výraz tváre môže dokresľovať obočie a celkové mikropohyby lícneho svalstva. Pre manažéra je dôležité, aby jeho mimika bola v synchronizácii s obsahom komunikácie. Ak nie je splnená táto podmienka, u komunikanta dochádza ku skreslenému alebo významovo opačnému vnímaniu komunikovaného obsahu. Napríklad ironický výraz tváre manažéra v hodnotiacom procese spochybňuje tak pochvalu, ako aj výčitku, a podobne. [6.]

Kinezika

Kinezika (kinzika, kinetika, kineziológie) je odvodená z gréckeho slova kinein, čo znamená pohybovať sa. Zaoberá sa pohybmi rúk, nôh, trupu a hlavy. Zahrňuje všetky druhy týchto pohybov. Charakter a sila pohybov súvisia s národnosťou a temperamentom človeka. Výraznejšie a živšie sa pohybuje cholerik a sangvinik ako melancholik a flegmatik. Vplyv na pohyb má aj momentálne citové a emocionálne rozpoloženie. Výraznejšie pohyby telom robia spravidla muži ako ženy. Je potrebné naučiť sa ich kontrolovať, pokiaľ rušia alebo sú dysfunkčné. O človeku veľa vypovedá jeho chôdza. Chôdza z hľadiska rýchlosti môže byť pomalá alebo rýchla. Rýchlosť, alebo pomalosť sú kvality, ktoré zvýrazňujú iné charakteristiky človeka – napr. psychické tempo jedinca. Rýchlosť je závislá (aj keď nie vždy priamoúmerne) od veku, zdravia, miesta bydliska atď. Spokojní ľudia mávajú svižnejšie tempo, zatiaľ čo ľudia s nízkym sebavedomím, komplexom menejcennosti sa pohybujú pomaly, vlečú sa. Nevypovedá to nič o tom, či sú dobrí alebo zlí, ale poznáme, čo prežíva človek. Napr. jedinec, ktorý sa prechádza s rukami vo vreckách za teplého počasia, naviac má hlavu sklonenú a ide ťažkými krokmi, je človek odťahujúci sa od spoločnosti, uzatvorený.

Proxemika

Na potreby komunikácie môžeme proxemiku vymedziť ako „disciplínu, ktorá sa zaoberá štúdiom interpersonálnej vzdialenosti, dištanciou medzi dvoma alebo viacerými osobami“. Zaoberá sa rolou priestorovej vzdialenosti v sociálnej interakcii. Ide o skúmanie toho, ako ľudia narábajú s priestorom (s jeho vnímaním, zariaďovaním a ako to vplýva na medziľudské vzťahy). Ide v prevažujúcej miere o vytváranie si hraníc v interakciách a kontrolu vlastného priestoru. Priestor človeka potom môžeme charakterizovať ako osobnú zónu jednotlivca, akúsi „bublinu“, ktorá sa neustále mení od indivídua k indivíduu a od situácie k situácii. Ako človek narába s touto osobnou zónou závisí na individuálnych okolnostiach, v ktorých sa momentálne vyskytuje.

Image

Pojem pochádza z angličtiny a má viac ako 40 významov. Image je vizitkou človeka navonok, je to jeho obraz, ktorý predkladá svojmu okoliu. Je to náš tieň, portrét, ktorý dokážeme ovplyvniť len v určitom rozsahu. Dokážeme pomocou image zamaskovať nedostatky, chyby, ale táto ochrana nie je večná, a to si mnohí neuvedomujú. Vyjdime z toho, že ľudia majú zafixované, ako má príslušník tej či onej profesie vyzerať.

Haptika

Haptika sa zaoberá dotykmi, najmä špeciálnou formou dotykov – podávaním rúk. Uplatňuje sa len v intímnej a osobnej sfére. V komunikácii sa využívajú tri druhy haptických kontaktov – dotyky partnera, predmetu a seba samého, t. j. sebahaptika. Človek potrebuje tri dotyky denne, aby prežil, šesť, aby si udržal dobrý psychický stav a dvanásť, aby sa rozvíjal. Sú extrovertní ľudia, ktorí sa radi dotýkajú iných a jedinci, ktorým prekážajú dotyky, prevláda u nich napätie a úzkosť. Dotyky sú výsadou spoločensky mocných ľudí, predovšetkým mužov. Dotyková komunikácia je častejšia u priateľov a žien. Väčšina z nás sa pohybuje medzi ľuďmi majúcimi radi dotyky a odmietajúcich dotyky. Problém je, ak sú partneri, kde jeden veľmi túži po dotykoch a druhý je chladný. Vždy je treba zvážiť kontext situácie a pozície zúčastnených. Dôležitá je i dĺžka dotyku. [20.]