Historický vývoj UART

Optická telegrafná stanica

Ľuďom sa však stále takéto prenášania sprav zdali pomalé a náročné a preto si to chceli uľahčiť. Prvým skutočne použiteľným a rozšíreným druhom telegrafu, bol telegraf založený na optickom princípe ktorý v osemnástom storočí zaviedli do používania vo Francúzsku. Idea bola veľmi podobná starému gréckemu fakľovému telegrafu, len fakle nahradili ramená a stožiar a stenu kamenná veža. Podobné telegrafy sa používali aj v iných krajinách s miernymi obmenami, najväčší rozmach však dosiahli vo Francúzsku. Vynálezcom tohto optického telegrafného systému bol Claude Chappe d´ Auteroche (1763 -1805). Svoj vynález prvý krát prakticky predviedol na pokusnej linke dlhej 14 míľ dňa 3. marca 1971. Podarilo sa mu získať pre svoj vynález aj podporu vlády, teda bol schopný dokázať, že jeho vynález prinesie zisk a výhody vyvažujúce veľké investície do budovania siete staníc. Po niekoľkých rokoch v roku 1794 bola oficiálne uvedená do prevádzky prvá „komerčná“ telegrafná linka na svete z Paríža do mesta Lille, a o pár rokov neskôr mala už telegrafná sieť vo Francúzsku 5000 kilometrov a viac ako 500 staníc. Tieto linky spájali všetky dôležité mestá Francúzska.

Sieť pozostávala z telegrafných staníc v tvare veží, aké vidíme na obrázku. Na vrchole veže bol stožiar, na ktorom bol priečny trám zakončený dvomi ramenami. Ramená sa pohybovali pomocou prevodov a kľúk, ktoré boli vnútri veže. Obsluha pomocou ďalekohľadu odčítala polohu ramien susednej stanice a potom nastavila rovnaký znak na veži. Systém umožňoval rozlíšiť 196 znakov z ktorých bolo použitých len 92. Boli to jednak písmená veľkej aj malej abecedy, číslice, ale aj riadiace znaky ktorými napríklad obsluha mohla signalizovať prerušenie linky, žiadať o opakovanie signálu, či potvrdiť jeho správne prijatie. Systém bol tak dokonalý že umožňoval dokonca priradiť správe prioritu a tá mala potom prednosť pred ostatnými správami čakajúcimi na prenos.

Rýchlosť prenosu správ bola na tie doby vskutku úžasná. Samozrejme, závisela od šikovnosti obsluhy ale priemerne sa prenos jedného znaku na 20 míľ, čo bola bežná vzdialenosť medzi susednými stanicami , spotreboval čas od 6 do 20 sekúnd. V hmle alebo v noci sa správy prenášať nemohli. No aj tak to bol na danú dobu skutočný pokrok. Prenos správy bol aj veľmi drahý, no pre bežných ľudí ani nebol určený . Slúžil hlavne pre potreby armády a štátu. Na masovú dostupnosť takýchto vymožeností bolo treba ešte nejaké to storočie počkať.