Architektúra mikrokontroléra
Architektúra mikrokrontrolera
Jednočinný počítač alebo ang. Microcontroller (Mikrokontrolér, MCU) je väčšinou monolitický integrovaný obvod dosahujúci kompletní mikropočítač. Jednočinné počítače sa vyznačujú veľkou spoľahlivosťou a kompaktnosťou, preto sú určené predovšetkým pre jednoúčelové aplikácie ako je riadenie, regulácia a pod. Často sú jedno čipové počítače súčasťou vstavaných (embedded) systémov.
Mikrokontrolery vo všeobecnosti obsahujú:
- Radič a aritmetickú jednotku. Podľa typu mikrokontroleru sa používa dĺžka slova 4,8,16 alebo 32 bitov
- Pamäť programu (kódovú pamäť). Pamäť programu je buď typu EPROM alebo Flash, u mikrokontrolerov vyrábaných pre určitú konkrétnu aplikáciu s pevne daným programom je typu ROM
- Pamäť typu R/W, niekedy doplnená pamäťou EPPROM
- Periférne obvody pre vstup a výstup dát
Architektúra
Jednočipový počítač je integrovaný obvod, ktorý v sebe zahrňuje spravidla všetko potrebné k tomu, aby mohol dosiahnuť celú aplikáciu, bez toho, aby potreboval ďalšie podporné obvody. Existujú základné dve architektúry mikroprocesorov – von Neumannova a Harvardská, každá má svoje výhody i nevýhody. Pri súčasnom stupni integrácie sa zrejme častejšie využíva Harvardská architektúra, vysoký stupeň integrácie dovoľuje pripojiť rôzne bloky pamäte pomocou vlastných zberníc. Delenie na „Harvardskou“ a „Von Neumannova“ architektúru je však pri dnešnom stupni integrácie už len akademické. U moderných architektúr sa často užívateľovi adresný priestor javí navonok ako lineárny (Von Neumannovský), zatiaľ čo fyzicky sú pamäte k jadru pripojené pomocou niekoľko nezávislých zberníc (napr. jedna zbernica pre FLASH/ROM (pamäť programu), druhá pre užívateľskú vnútornú RAM a zásobník, tretia pre pripojenie integrovaných pamäťovo mapovaných periférií, ďalšia pre pripojenie externou RAM).
