Architektúra mikrokontroléra: Rozdiel medzi revíziami
| Riadok 23: | Riadok 23: | ||
Existujú základné dve architektúry mikroprocesorov – von Neumannova a Harvardská, každá má svoje výhody i nevýhody. Pri súčasnom stupni integrácie sa zrejme častejšie využíva Harvardská architektúra, vysoký stupeň integrácie dovoľuje pripojiť rôzne bloky pamäte pomocou vlastných zberníc. Delenie na „Harvardskou“ a „Von Neumannova“ architektúru je však pri dnešnom stupni integrácie už len akademické. U moderných architektúr sa často užívateľovi adresný priestor javí navonok ako lineárny (Von Neumannovský), zatiaľ čo fyzicky sú pamäte k jadru pripojené pomocou niekoľko nezávislých zberníc (napr. jedna zbernica pre FLASH/ROM (pamäť programu), druhá pre užívateľskú vnútornú RAM a zásobník, tretia pre pripojenie integrovaných pamäťovo mapovaných periférií, ďalšia pre pripojenie externou RAM). | Existujú základné dve architektúry mikroprocesorov – von Neumannova a Harvardská, každá má svoje výhody i nevýhody. Pri súčasnom stupni integrácie sa zrejme častejšie využíva Harvardská architektúra, vysoký stupeň integrácie dovoľuje pripojiť rôzne bloky pamäte pomocou vlastných zberníc. Delenie na „Harvardskou“ a „Von Neumannova“ architektúru je však pri dnešnom stupni integrácie už len akademické. U moderných architektúr sa často užívateľovi adresný priestor javí navonok ako lineárny (Von Neumannovský), zatiaľ čo fyzicky sú pamäte k jadru pripojené pomocou niekoľko nezávislých zberníc (napr. jedna zbernica pre FLASH/ROM (pamäť programu), druhá pre užívateľskú vnútornú RAM a zásobník, tretia pre pripojenie integrovaných pamäťovo mapovaných periférií, ďalšia pre pripojenie externou RAM). | ||
| + | |||
| + | ''Von Neumannova architektúra'' | ||
| + | |||
| + | Von Neumannova architektúra je architektúra, pre ktorú je typická spoločná pamäť pre dáta i program. Toto usporiadanie má výhody v tom, že nepotrebujeme rozlišovať inštrukcie pre prístup k pamäti dát a pamäti programu, čo vedie k zjednodušeniu vlastného čipu. Ďalšou výhodou je, že je potreba iba jednej dátovej zbernice, po ktorej sa prenášajú oba typy dát, čo je výhodné v prípade použitia externých pamätí, kde sa redukuje potrebný počet nutných vstupov a výstupov. Nevýhodou je, že prenos oboch typov dát po jednej zbernici je pomalší, ako pri oddelených zberniciach pre pamäti dát a programu. | ||
| + | |||
| + | ''Harvardská architektúra'' | ||
| + | |||
| + | Harvardská architektúra je typická oddelením pamäti programu a pamäti dát. Hlavnou nevýhodou tejto architektúry je väčšia technologická náročnosť daná nutnosťou vytvoriť dve zbernice. Za hlavnú výhodu je možné považovať možnosť inej šírky programové a dátové zbernice. Tejto možnosti sa široko využíva, takže nájdeme osembitové mikrokontrolery s programovou zbernicou širokou 12, 14 i 16 bitov. Medzi ďalšie výhody harvardskej architektúry patrí rýchlosť vykonávania inštrukcií, pretože inštrukcie i potrebné dáta je možné čítať v jedom čase. | ||
Verzia zo dňa a času 18:14, 21. jún 2010
Architektúra mikrokrontrolera
Jednočinný počítač alebo ang. Microcontroller (Mikrokontrolér, MCU) je väčšinou monolitický integrovaný obvod dosahujúci kompletní mikropočítač. Jednočinné počítače sa vyznačujú veľkou spoľahlivosťou a kompaktnosťou, preto sú určené predovšetkým pre jednoúčelové aplikácie ako je riadenie, regulácia a pod. Často sú jedno čipové počítače súčasťou vstavaných (embedded) systémov.
Mikrokontrolery vo všeobecnosti obsahujú:
- Radič a aritmetickú jednotku. Podľa typu mikrokontroleru sa používa dĺžka slova 4,8,16 alebo 32 bitov
- Pamäť programu (kódovú pamäť). Pamäť programu je buď typu EPROM alebo Flash, u mikrokontrolerov vyrábaných pre určitú konkrétnu aplikáciu s pevne daným programom je typu ROM
- Pamäť typu R/W, niekedy doplnená pamäťou EPPROM
- Periférne obvody pre vstup a výstup dát
Architektúra
Jednočipový počítač je integrovaný obvod, ktorý v sebe zahrňuje spravidla všetko potrebné k tomu, aby mohol dosiahnuť celú aplikáciu, bez toho, aby potreboval ďalšie podporné obvody.
Existujú základné dve architektúry mikroprocesorov – von Neumannova a Harvardská, každá má svoje výhody i nevýhody. Pri súčasnom stupni integrácie sa zrejme častejšie využíva Harvardská architektúra, vysoký stupeň integrácie dovoľuje pripojiť rôzne bloky pamäte pomocou vlastných zberníc. Delenie na „Harvardskou“ a „Von Neumannova“ architektúru je však pri dnešnom stupni integrácie už len akademické. U moderných architektúr sa často užívateľovi adresný priestor javí navonok ako lineárny (Von Neumannovský), zatiaľ čo fyzicky sú pamäte k jadru pripojené pomocou niekoľko nezávislých zberníc (napr. jedna zbernica pre FLASH/ROM (pamäť programu), druhá pre užívateľskú vnútornú RAM a zásobník, tretia pre pripojenie integrovaných pamäťovo mapovaných periférií, ďalšia pre pripojenie externou RAM).
Von Neumannova architektúra
Von Neumannova architektúra je architektúra, pre ktorú je typická spoločná pamäť pre dáta i program. Toto usporiadanie má výhody v tom, že nepotrebujeme rozlišovať inštrukcie pre prístup k pamäti dát a pamäti programu, čo vedie k zjednodušeniu vlastného čipu. Ďalšou výhodou je, že je potreba iba jednej dátovej zbernice, po ktorej sa prenášajú oba typy dát, čo je výhodné v prípade použitia externých pamätí, kde sa redukuje potrebný počet nutných vstupov a výstupov. Nevýhodou je, že prenos oboch typov dát po jednej zbernici je pomalší, ako pri oddelených zberniciach pre pamäti dát a programu.
Harvardská architektúra
Harvardská architektúra je typická oddelením pamäti programu a pamäti dát. Hlavnou nevýhodou tejto architektúry je väčšia technologická náročnosť daná nutnosťou vytvoriť dve zbernice. Za hlavnú výhodu je možné považovať možnosť inej šírky programové a dátové zbernice. Tejto možnosti sa široko využíva, takže nájdeme osembitové mikrokontrolery s programovou zbernicou širokou 12, 14 i 16 bitov. Medzi ďalšie výhody harvardskej architektúry patrí rýchlosť vykonávania inštrukcií, pretože inštrukcie i potrebné dáta je možné čítať v jedom čase.
